V rámci projektu pre členov Sosarte Živá knižnica sme sa rozprávali so Zuzkou Ťulák Krčmárikovou, predsedníčkou Sosarte a jej ceste k arteterapii. Zuzka momentálne pôsobí ako odborná asistentka na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave na katedre Liečebnej pedagogiky, ako školská psychologička na ZŠ v Senici a arteterapeutka vo svojom ateliéri v Senici. Predstavíme Vám kúsok z jej životnej cesty:
Ako ma choroba a osamelosť v detstve priviedli ku kresleniu
Pamätám si detstvo, kde „mesiac“ nebol na oblohe, ale na komíne továrne. Vyrastala som v priemyselnom meste, kde sa čistý vzduch považoval za vzácnosť. Smog bol každodennou realitou a spolu s ním aj problémy s dýchaním. Ako šesťročná som prekonala ťažké pľúcne ochorenie – možno čierny kašeľ, možno šarlach – a skončila som na infekčnom oddelení. Po tom som už do škôlky nemohla.
Osamelé dni, plné pasteliek
Rodičia chodili do práce, a tak som trávila dni doma so starkou, ktorá sama bojovala so zdravím. Nebolo to jednoduché obdobie. Dieťa zvyknuté na škôlku, kamarátov a hru sa zrazu ocitlo v tichu a izolácii. No mama si čoskoro všimla, že keď držím v ruke pastelky alebo fixky, akoby sa všetko na chvíľu zastavilo.
Začala mi dokupovať bloky, skicáre, omaľovánky… A ja som sa strácala vo svojom svete. Svet vonku mohol byť akokoľvek nepríjemný – vo vnútri som kreslila, tvorila a dýchala.
Kreslenie ako terapia
Kreslenie nebolo len zábava. Bolo to útočisko, forma spracovania emócií, ktoré som v tom čase ani nevedela pomenovať. A tento spôsob vyjadrovania ma sprevádzal aj ďalej. Počas puberty, kríz aj radostí. Vždy som sa k nemu vracala. Skúsila som výtvarný krúžok, no prístup učiteľa mi nesedel. Nepotrebovala som zasahovanie do toho, čo bolo pre mňa autentické. Potrebovala som podporu. A tak som odišla… ale našla som si vlastnú učiteľku. Bola to žena, ktorá verila umeniu celým srdcom. Dala mi viac za tri mesiace ako niektorí pedagógovia za roky.
Zdravotníčka s pastelkou
Aj keď som vyštudovala zdravotnú školu, kreslenie ostalo mojou súčasťou. Spolužiaci ma poznali ako tú, čo kreslí vtipné karikatúry. Na konci štúdia som pre každého vytvorila originálny obrázok do pamätníčka – podľa toho, ako som ich cítila. Kreslenie mi umožnilo byť blízko ľuďom iným spôsobom, než cez tlakomer alebo fonendoskop.
Psychológia či umenie?
Po škole prišlo rozhodovanie: kam ďalej? Snívala som o psychológii, ale zároveň som cítila silný ťah k výtvarnému svetu. Informácie vtedy neboli dostupné ako dnes – listovala som v novinách, kde bol len holý zoznam vysokých škôl. Všimla som si „liečebnú pedagogiku“, ale vôbec som netušila, čo to znamená.
Až keď som ako 19-ročná nastúpila do centra pre liečbu závislostí, stretla som ľudí, ktorí tento odbor študovali. Zrazu som pochopila, že možno existuje cesta, kde sa spája všetko, čo mám rada – starostlivosť o ľudí, umenie, duša, výpoveď…
Zuzkin odkaz na záver:
„V každom z nás je niečo, čo nás ťahá k sebe samým. Pre mňa to bolo kreslenie. Pre niekoho iného to môže byť hudba, písanie, pohyb… Ale v tých najťažších chvíľach, keď nemôžeme „ísť von“, keď nám svet dýcha na krk, máme šancu obrátiť sa dovnútra.
A práve tam často nájdeme najviac svetla.“
poz.: celý rozhovor máme uložený v knižnici, prístupný pre členov Sosarte.
