V rámci projektu pre členov Sosarte Živá knižnica sme sa rozprávali s Andrejkou Geseovou, podpredsedníčkou Sosarte a jej ceste k arteterapii. Andrejka má svoj vlastný ateliér v Trnave, kde sa venuje individuálnej a skupinovej arteterapii, canisterapii, spolupracuje aj so zariadeniami s mentálne postihnutými, drogovo závislými, autistami atď. Predstavíme Vám kúsok z jej životnej cesty:
Keď sa spätne obzriem na svoju cestu, vnímam ju ako sériu svetelných bodov, ktoré ma – niekedy potichu, niekedy veľmi výrazne – viedli vpred. Jedným z takých momentov bola chvíľa, keď mi doslova „padla kniha na hlavu“. Bola to publikácia od profesorky Šickovej o arteterapii. Niečo sa vo mne pohlo. Osvietilo ma. V tom okamihu som vedela, že toto je smer, ktorým potrebujem ísť. Prihlásila som sa na kurz a spolu s ďalšími úžasnými ľuďmi – medzi nimi aj Zuzka a Lenka – sme kráčali cestou, ktorá neskôr viedla až k založeniu nášho arteterapeutického združenia.
No táto cesta nezačala pri tej knihe. Bola vo mne prítomná už dávno. V detstve, keď som cez ticho svojej izby vnímala vnútorný kompas, ktorý mi ukazoval smer. Svetlo, ktoré mi hovorilo, že niečo čaká za horizontom, že niekam patrím, hoci som ešte presne nevedela kam.
Moje detstvo bolo dobrodružné. Otec – vedec, výskumník, samouk – nás učil o mikrosvete aj o hviezdach. Ukazoval nám súhvezdia, kvety, tajomstvá prírody. Miloval poznávanie a zanechal vo mne hlbokú stopu zvedavosti a túžby porozumieť svetu. Aj keď to bol zložitý vzťah – otec bol aj alkoholik a doma panovali rôzne dynamiky – dala mi táto skúsenosť pevné korene aj odvahu ísť ďalej.
Po jeho smrti sa uzavrela jedna kapitola. No v mojom vnútri ostal priestor, ktorý neskôr zaplnil môj strýko – silná a svojská postava, ktorá priniesla do môjho života dávku nespútanosti, ale aj ochrany. Moje najkrajšie spomienky sa viažu k babičke a nášmu spoločnému času na dedine – tam, kde sa detstvo menilo na slobodnú hru, kde sme mohli tvoriť, skúmať, byť sami sebou.
Tvorivosť ma sprevádzala odmalička. Milovala som tvoriť šperky z toho, čo bolo po ruke, prerábať staré veci, objavovať nové možnosti. Z nedostatku vznikala fantázia. Z nudy – objavovanie. A z chaosu – tvorenie poriadku cez vlastné ruky.
Cesta však nebola vždy hladká. Vzťah s mojou mamou bol plný lásky, ale aj neporozumenia. Jej ochranársky a direktívny prístup sa často stretával s mojou túžbou po samostatnosti. A tak som v sedemnástich odišla z domu. S pocitom, že musím nájsť vlastnú cestu – nech bude akokoľvek ťažká.
Pôvodne som chcela študovať právo. Fascinovalo ma hľadanie pravdy, spravodlivosti, túžila som pomáhať. No cesta ma zaviedla inam. Po maturite som s kamarátkou odišla do Bratislavy a začala pracovať ako sanitárka na traumatológii. Bola to tvrdá škola života. Prvý kontakt so smrťou, s bezmocnosťou, s intimitou druhého človeka. Musela som v sebe rýchlo dozrieť – naučiť sa postaviť čelom tomu, čo bolo nepríjemné, a objaviť v sebe zdroje, ktoré som predtým nepoznala.
Pamätám si, ako som sa raz nedokázala postaviť k pacientovi inak, ako cez prikrývku – z vlastného strachu, neistoty, studu. A potom mi staničná sestra pokojne, ale pevne povedala: „Tvoja hanba spôsobuje ich utrpenie. Skús to inak.“ Ten moment ma zlomil – ale aj postavil. Rozhodla som sa pristúpiť k tej situácii s humorom, s ľudskosťou. A zrazu sa veci pohli. Pacienti sa zapájali, smiali sa, cítili sa lepšie. A ja som pochopila silu ľudského kontaktu, dotyku, empatie. A aj to, že aj cez najťažšie veci sa dá prejsť – ak ich zdieľame.
Práve tieto skúsenosti – rodinné, osobné, aj tie z nemocnice – ma postupne viedli k arteterapii. Pretože verím, že tvorenie má obrovskú silu. Sila ruky, ktorá niečo vytvára, siaha až do nášho vnútra. Je to cesta, ako sa uzdravovať, ako sa znovu spájať so sebou. A ako objavovať svetlo – niekedy už zabudnuté, ale stále prítomné.
Dnes, ako terapeutka, stojím na tejto ceste s vďakou. Všetko, čo som zažila, vo mne zanechalo stopu – a tú dnes premieňam na skúsenosť, z ktorej môžu čerpať aj iní.
poz.: Celý rozhovor máme uložený v knižnici, prístupný pre členov Sosarte.
